Výlet za Izerínkou
V predposledný októbrový víkend som sa zúčastnil výletu do Jizerských hôr, usporiadaného v rámci „Pohanských stôp“. Kedže sa blížil Samhain, jeho ústredným motívom bola smrť a zomieranie. Okrem toho sme nezabudli ani na miestnu vílu Izerínku, ktorá má svoj domov v Jizerských horách. Na počesť Izerínky sme urobili obrad, pri ktorom jej bol zasvätený vlastnoručne postavený oltár. Tento výlet bol zároveň spojený s Bardským večerom, zameraným taktiež na smrť.
Kým sa pustím do samotnej reportáže, predstavím vám v krátkosti projekt Pohanské stopy, pretože pod jeho hlavičkou sa tento výlet konal. Pohanské stopy fungujú zhruba od roku 2008 a sú zamerané na spoznávanie českej prírody. V rámci tohto projektu sa pravidelne organizujú výlety, pod vedením Jožka-y, na miesta ktoré stoja za návštevu, meditáciu či samotné rituály. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že tieto podujatia sú ideálnym miestom na vylepšenie nášho osobného vzťahu k prírode, v pretechnizovanom svete.
A teraz k samotnej akcii. Ako miesto stretnutia bola určená vlaková stanica Liberec, v severných Čechách. Tam sme sa stretli a pokračovali lokálkou až do dediny Josefův Důl.
Po vystúpení z vlaku nasledovala záverečná a najnáročnejšia časť cesty, na neďalekú chatu, ktorá bola na kopci za dedinou, vzdialená asi tri kilometre lesom. V chatke nebola elektrina ani voda, takže keď sme k nej už za tmy prišli, privítal nás hlavný organizátor Jožka, s lampášmi a sviečkami. Chata v ktorej sme bývali mala už pekných pár rokov (v tom najlepšom slova zmysle) a pôvodne slúžila ako obytný dom. Najviac ma na nej zaujalo zásobovanie vodou, ktoré skonštruovali jej pôvodní obyvatelia. Neďalekú premočenú lúku nad chatkou vybavili kanálikmi na zber vody. Tú potom viedli do malého jazierka, z ktorého odtekala ďalej. Voda mala slabú príchuť dreva až hliny (preto sme ju volali  „rašelina“), no podľa všetkého bola predsa len pitná :)
Prvý večer výletu sme využili na zoznámenie sa s Jizerskými horami, prostredníctvom knihy o Jizerských horách, z ktorej sme si predčítavali príbehy a legendy viažuce sa k tomuto miestu. Vypočul som si legendu o víle Izerínke, pretrhnutej priehrade, horských čarostrelcoch, a tiež aj o krvavom záťahu ŠtB. Zbytok večera však patril pohanskej zábave.
Ďalší deň sme sa vydali na neďaleký vrch Malá Jizerka. Cestou cez nádhernú prírodou sme sa zastavili pri priehrade Desná. Táto nádrž sa v minulosti pretrhla a my sme príbeh o nej, počúvali stojaci priamo na jej zbytkoch. Cesta na Malú Jizerku bola zvlášť pri konci dosť náročná. Terén tvorili kamenné balvany a miestami aj sneh s ľadom. Treba ešte spomenúť že na vrcholoch kopcov boli väčšinou ďalšie skalné útvary, balvany akoby naukladané na seba a tvoriace vežu. Keď sme sa však vyštverali na vrchol, výhľad stál za to.
Cestou naspäť do chaty ma upútala ďalšia zvláštnosť Jizerských hôr, „lesy telegrafných stĺpov“. Boli to sivé odumreté zbytky stromov, ktoré tu zostali po veľmi intenzívnom pôsobení emisií z Poľských a Nemeckých elektrární. Stáli tam a v hmlistom, sychravom počasí strašidelne dotvárali atmosféru smrti.
Večer sme vyšli von, postaviť oltár víle Izerínke. Najskôr sme našli vhodné miesto, a potom sme sa rozpŕchli do okolia hľadať vhodné stavebné materiály. Na začiatku (keď som priniesol solídny peň), sme si však museli vysvetliť nedorozumenie ohľadne mierky oltáru:) Nakoniec sme ho postavili z kameňov, vetvičiek a šišiek. Samotný obradmal neopakovateľnú atmosféru, zvlášť sa mi páčila hra na píšťalu v podaní Vermarky. Ak nerátam bubny, tak toto bol prvý obrad, v rámci ktorého som zažil aj „hudobnú vložku“ a myslím, že je to cesta správnym smerom.
Po skončení obradu nás v chatke čakala nečakaná hostina. Mala to byť normálna večera, ako každá iná, no náš šéfkuchár Majki, ju značne vylepšil. Celý tento výlet bol prepletený jeho kuchárskym umením, a hlavne jeho schopnosťou servírovať jedlo presne vtedy, keď sme zasnene rozmýšľali, na čom by sme si práve pochutili.
Ďalším bodom bol samotný Bardský večer, ktorý sa konal v rámci druidského rituálu pod vedením Eurika, Airisa a Vermarky. Bardský večer spočíval v tom, že si každý účastník pripravil pesničku, básničku, príbeh, alebo sa inak umelecky prejavil. Všetky príspevky boli zamerané na tému smrti a zomierania. Vypočul som si niekoľko pesničiek, zaujímavých príbehov z vlastnej tvorby zúčastnených, a zostal som šokovaný keď Lithin vytiahla z obalu harfu a zahrala nám na nej dve pesničky. Neoficiálnu časť Bardského večera sme potiahli neskoro do noci :)
V posledný deň sme sa už od rána začali postupne rozchádzať. Ja s Flashom a Johankou sme mali namierené do Brna, a kým sme čakali na vlak, rozplývali sme sa nad Majkiho raňajkami, nad jeho balíčkami ktoré nám pripravil na cestu a pomohli sme upratať chatu. Cestou vlakom sme boli tak ponorený do rozprávania zážitkov, že sa nám v Železnom Brode podarilo nastúpiť na rýchlik, idúci opačným smerom, naspäť do Liberca.
Na tejto akcii sa mi veľmi páčilo to, že bola výborne tematicky zladená. Lokalita, program, Izerínka, dokonca aj počasie, všetko dotváralo príjemnú atmosféru smrti. Taktiež tu boli výborný ľudia a bujará zábava, takže výsledkom bol nezabudnuteľný výlet a zoznámenie sa s nádherným krajom Jizerských hôr. Takéto akcie môžem len odporučiť.
Zdroje:
• Pohanské stopy: O projektu; 2. 1. 2012; URL http://pohanskestopy.cz/projekt/ • Wikipedia: Jizerské hory; 2. 1. 2012; URL http://cs.wikipedia.org/wiki/Jizerské_hory
Melči